Skratka ISO pochádza z anglického názvu Medzinárodnej organizácie pre štandardizáciu (International Organization for Standardization) a používa sa pre označenie noriem v rôznych kontextoch, v oblasti fotografie sa táto skratka zaužívala pre svetlo citlivosť (pôvodne) klasického filmového materiálu, dnes častejšie elektronického snímača (čipu) v digitálnom fotoaparáte. Hodnota ISO sa v minulosti zadávala obvykle pri klasickom filmovom materiály v rade 100, 200, 400, 800 ..., pri digitálnych fotoaparátoch sa však vyskytujú aj iné čísla vybočujúce z tejto rady.
Zdvojnásobenie hodnoty ISO (napr. zo 100 a 200) znamená, že materiál alebo čip potrebujú polovičné množstvo svetla na dosiahnutie rovnakej "svetlosti" výslednej fotografie. Vyššia hodnota ISO teda znamená, že film alebo čip je na svetlo viac citlivý, dokáže reprodukovať obraz aj pri horších svetlených podmienkach. Vysoká hodnota ISO má však aj svoju „odvrátenú tvár", s rastúcou hodnotou stúpa aj riziko šumu, film alebo čip sú potom citlivé aj na rušenia a pozadie, teda neplatí jednoduchá logika „čím vyššie ISO, tým lepšie" - vysoké ISO môže znamenať prepálenú fotografiu (ak je svetle „priveľa") alebo zašumenú nevýraznú fotografiu (ak je svetla primálo).
Hodnota ISO je však iba jeden z prvkov ovplyvňujúcich výslednú fotografiu, treba ju posudzovať v spojení s použitou clonou a expozičnou dobou a vhodným vyvážením tohto trojuholníka nastavení sa dá dosiahnuť optimálny výsledok.
